Ticho Bielej soboty

Koľkokrát zostaneme v tichu bez Božej odpovede na naše každodenné otázky kladené v modlitbe. Potrebujeme jeho odpoveď a žiadna neprichádza. To vzbudzuje ďalšie otázky typu: Prečo Boh neodpovedá? Prečo Boh nekoná? Prečo Boh nedá? Vtedy nám nestačí presvedčenie, že Božie spôsoby a jeho čas sú odlišné od tých našich. Od tých ľudských. Poznám veľa ľudí okolo seba, ktorí zanechali modlitbu kvôli pocitu Božej neprítomnosti. Kvôli tomu, že nedostali odpovede, keď o ne žiadali.

Biela sobota je dňom Božieho ticha. Boh leží v uzatvorenom hrobe. Spolu so včerajším slávením Ježišovho umučenia a smrti, my kresťania prežívame silný moment. Smrť počas týchto dní premohla Boha. Kľačiac pred Ježišovým krížom a Božím hrobom, chce to veľa predstavivosti, aby sme dokázali v sebe prežuť Ježišovu prosbu v Getsemanskej záhrade: “Otče odním odo mňa tento kalich…”

Do tohto ticha, ešte silnejšie zaznievajú slová autora Listu Hebrejom: “Kristus (...) prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť.” Kde je ten čas "vyslyšania"? Čas, kedy Otec vypočuje prosbu, aby priviedol k životu. Chce to veľa predstavivosti, aby sme dokázali prepojiť Ježišovu i našu modlitbu s visiacim Ježišom na kríži či ležiacim v hrobe. Predsa by sme sa mýlili, ak by sme zjednodušene povedali: Jeho modlitba nebola vypočutá alebo bola vypočutá až na tretí deň.

Koľkí z vás ste v týchto týždňoch zažili podobnú situáciu. U mnohých som mal možnosť byť spoluúčasný. Prosili ste Boha o život - pre niekoho to bol otec-matka, manžel-manželka, syn-dcéra... A i napriek vrúcnej prosbe, vírus, choroba a smrť víťazila nad životom vašej blízkej osoby. Môže sa zdať, že Boh mlčal a mlčí. Nezasahuje. A my sme vložili telo bez života do hrobu. Toto je Biela sobota, avšak nie celkom. To by sme sa mýlili, ak by sme si mysleli, že Otec vypočuje Ježiša až pri jeho zmŕtvychvstaní. Že  Boh nás vypočuje až pri vzkriesení z mŕtvych.

Otcovo vypočutie predchádza konečnému zmŕtvychvstaniu na tretí deň. Je prítomné už v udalostiach Ježišovho utrpenia. Keď sa zdá, že Otec sa zriekol Syna (a opustil ho). Naopak, je to Syn, ktorý sa zriekol seba samého v synovskej poslušnosti. Tak vo svojej poslušnosti voči Otcovi, vstupuje naplno a radikálne do skúsenosti synovstva. A v dokonalosti a naplnení Božieho synovstva v poslušnosti sa stáva “pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú”. Zdanlivé Božie ticho sa stáva cestou spásy a cestou Božieho konania.

Boh neopúšťa ani nás. Je prítomný, keď umierame v spojení s ním. Je prítomný tak v našich každodenných obetách, ako aj v našom umieraní. Vtedy, keď sa zriekame samých seba a hľadáme lásku k blížnemu i Bohu. Tieto skutky sa stávajú cestou k plnosti šťastia, ktoré Boh pripravil svojim verným. To je Ježišova cesta v plnení Otcovej vôle. A vtedy Boh nemlčí, Boh kričí. Ticho, ktoré kričí. Vtedy sa realizuje jeho prisľúbenie: "Prichádza hodina, ba už je tu, keď mŕtvi počujú hlas Božieho Syna a tí, čo ho počujú, budú žiť." (Jn 5,25)