Boží postoj

Istý človek mi raz povedal: “Ak kresťania nie sú schopní vrelo privítať a prijať medzi seba iného človeka, nech si nehovoria kresťania.” Boli to silné, ktoré v sebe niesli neskutočnú pravdu. Môžeme to vidieť vo svojom každodennom živote, keď roztiahneme ruky s úsmevom na tvári na znak prijatia, začnú padať múry. Prijať, totiž, znamená budovať mosty a nie múry.

Ježiš, pri výčitke farizejov a zákonníkov: “Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.”, nesnaží sa nájsť ospravedlnenie k záujmu hriešnikov o jeho osobu. Je prirodzené, že zranení hriechom a odvrhnutí spoločenstvom hľadajú toho, kto ich prijíma. Jeho prijatie a objatie otvára srdcia týchto mužov a žien. A v jadre Božieho kráľovstva, ktoré Ježiš zjavuje, je prijatie. Ale skrze toto podobenstvo, Ježiš vysvetľuje ešte ďalší aspekt svojej misie: nielenže hriešnik je prijatý, ale je vyhľadávaný. Ako hovorí: “keď ho zazrel jeho otec … pribehol k nemu”, alebo voči staršiemu, ktorý: "nechcel vojsť ... vyšiel teda otec”.

Medzi Bohom a človekom sa tvorí dvojitý pohyb: Ježiš hľadá hriešnika a hriešnici hľadajú jeho. Toto nám predstavuje pravú tvár Boha, ktorý s jemnosťou a súcitom necháva priestor pre každého vo svojom srdci (vo svojom dome). Obaja zo synov si veľa vytrpeli i priniesli veľa utrpenia do otcovho života. Ale otcovo bezpodmienečné prijatie vytvorilo priestor dopustenia a pokoja. Možno, práve tento Boží postoj (i postoj kresťana) prináša svetu rovnováhu a pokoj. Skúsme viac pouvažovať nad týmto Božím postojom.

Lk 15,1-3.11-32: K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“

Preto im povedal toto podobenstvo: „Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: ‚Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.‘ A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil.

Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával.

Vstúpil teda do seba a povedal si: ‚Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.‘ I vstal a šiel k svojmu otcovi.

Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.

Syn mu povedal: ‚Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.‘

Ale otec povedal svojim sluhom: ‚Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.‘ A začali hodovať.

Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: ‚Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.‘

On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť.

Ale on odpovedal otcovi: ‚Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.‘

On mu na to