Dôvera a svedectvo

Ľudová múdrosť hovorí: “dôveruj, ale preveruj". Každé naše rozhodnutie a konanie je výsledkom istej dôvery a nádeje v to, že nás človek či inštitúcia nesklamú. Predsa v istom okamihu žiadame preverenie a dôkaz. Teda dôvera predchádza bezmyšlienkovité preverovanie všetkého.

Dnešné evanjelium pokračuje v rozprávaní o udalosti, keď Jozef a Mária prinášajú Ježiša do chrámu. Podľa židovskej tradície k hodnovernosti je potrebné svedectvo dvoch osôb. A tak evanjelista Lukáš ho ponúka jemu vlastným spôsobom. A to svedectvo zmiešanej dvojice - muža a ženy. Ako necháva priestor Zachariášovi a Alžbete, Ananiášovi a Zafire, k svedectvu múdreho Simeona prikladá svedectvo stareny Anny.

Jej starecký vek (znamenie múdrosti v hebrejskej tradícii) ako i vdovstvo (teda dôvera voči Bohu a znamenie Božej starostlivosti) sú znamením hodnovernosti svedectva. Rozpoznáva v dieťati Božiu prítomnosť a následne sa stáva ohlasovateľkou tohto posolstva: "velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema”. Teda dôvera k Božím prisľúbeniam ju vedie k rozpoznaniu Prichádzajúceho, a to ju vedie k chvále a svedectvu o tejto udalosti. A všetko začína pri dôvere. Nestraťme tento východiskový bod: dôveru.

Lk 2,36-40: Žila vtedy prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami.

Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema.

A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta.

Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.