Viera a jej pochybnosti

Je zaujímavé sledovať osobné dejiny jednotlivcov. Sú poznačené veľkými rozhodnutiami i drobnými zmenami. Paradoxne, tie nepovšimnuté udávajú smer ľudskému životu. Pretože tie veľké sú často výsledkom tých malých rozhodnutí. Bolo by tragické, ak by človek pri písaní svojej histórie, nebol verný voči sebe samému. A upadol do akejsi predstavy, že jeho život je obyčajnou hrou osudu.

Ani v kresťanskom ponímaní života, učeník sa v okamihu krstu nestáva obyčajnou bábkou v rukách Božej vôle. Život podľa Božej vôle je neustále konfrontovaný s ponukami sveta a spoločnosti. A zdá sa, tak ako u Tomáša, že ľudské srdce nie je schopné vždy kráčať po ceste viery. Chce vykríknuť: "Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím."

Chce to dostatok odvahy, aby sme priznali pred spoločenstvom veriacich, že nemáme dostatok viery v Boha. Sme vedení k tomu, aby sme naplno verili v to, čo nám bolo ohlásené v Božom slove. Slabá a prchavá viera sa stáva slabosťou, ktorú je potrebné pred spoločenstvom skryť. Avšak opak je pravdou. Vykríknuť zo srdca pri hľadaní Boha: “Neuverím, pokiaľ neuvidím”, sa môže stať prejavom pokory zoči-voči takému daru, ako je samotná viera. Aby sme mohli nakoniec zvolať so sv. Tomášom: “Pán môj a Boh môj!"

Jn 20,24-29: Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš.

Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“

Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“

O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi.

Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“

Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“

Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“

Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“