Podstata modlitby

Orodovať za niekoho cez modlitbu je silným prostriedkom. Latinské slovo "intercedere", čo doslovne znamená "postaviť sa medzi", poukazuje na vstúpenie do situácie medzi dvoma stranami. Každá prosebná modlitba je vstúpenie medzi Boha a človeka. Je trpezlivým a očakávaným kráčaním medzi Bohom, ktorý prejavuje súcit a človekom, ktorý prežíva skúsenosť vlastnej slabosti.

Toto nám vykresľuje Ježiš v podobenstve o sudcovi a vdove, ktorým svojím učeníkom pripomína, "ako sa treba stále modliť a neochabovať". V centre Ježišovej pozornosti je podstatná charakteristika, ktorá definuje dynamiku orodovania: teda vytrvalosť. Tá, ktorá je podstatná v prežívaní očakávania Pána.

Modlitba a vytrvalosť idú ruka v ruke. Vytrvalosť, možno až neoblomnosť, je postoj učeníka nutný, aby nepodľahol sklamaniu, keď sa zdá, že Boh nekoná rýchlo a v očakávanom horizonte. Vytrvalosť, ktorá mení postoj i takého človeka, ktorý je považovaný za to, čo "sa Boha nebál a ľudí nehanbil".

Modlitba je taká. Nedáva rýchle odpovede či rôzne riešenia na problémy ľudských dejín. Vytvára potrebný priestor a čas, v ktorom prichádza obrátenie človeka. To spočíva v prijatí Božej logiky riešenia, pričom vychováva k radikálnej dôvere v Božie konanie. Teda prispôsobuje ľudský čas s Božím časom.

Lk 18,1-8: Ježiš rozpovedal svojim učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: ‚Obráň ma pred mojím protivníkom.‘ Ale on dlho nechcel.

No potom si povedal: ‚Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.‘“

A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý?

Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“