Pestrosť života

Aj každodenný všedný život nás nenecháva bez prekvapení. Prináša mnohé nové a zaujímavé výzvy pre každého, či sme mladí alebo starí. A tieto nevšedné udalosti v človeku, ktorý ich s pozorným pohľadom vníma, vyvolávajú mnohé otázky. Pozývajú ho, aby zaujal nejaký postoj.

Aj Nazaretčania stoja pred nevšedným konaním Ježiša, o ktorom si myslia, že ho za tie roky spoločného trávenia času dobre poznajú. Ich otázka je jasná: "Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?" Odpovede môžu byť rôznorodé. Napriek tomu zaujali postoj "pohoršenia".

Toto ich pýtanie nesmeruje k autentickému hľadaniu. Skĺznu do obyčajného skepticizmu. Alebo lepšie k etiketácii Ježiša, ktorá pochádza z neprijatia skutočnosti, že každý človek je tajomstvom a neustále rozvíjajúcim sa. A tak jednoducho prechádzajú od údivu k pohoršeniu.

V tejto udalosti nachádzame klasický príklad odmietnutia nového, nevšedného, prekvapenia. Ide o presvedčenie, že všetko máme vo svojich rukách. Dokonca i Boh musí konať podľa našich predstáv. Ide o túžbu všetko kontrolovať. Všetko, čo sa vymyká, je potrebné odmietnuť. Pozor, aby sme neodmietli Boha alebo človeka len preto, že nás chcú prekvapiť.

Mk 6,1-6: Ježiš prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním. Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom.

Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere.

Potom chodil po okolitých dedinách a učil.